NARUTO - NAJKRAJSIE SPOMIENKY 1
NAJKRAJŠIE SPOMIENKY
Kapitola 1:
Vraví sa, že pravý ninja trénuje v najteplejšom letnom a najchladnejšom zimnom dni. Začína zavčas rána, končí až po západe slnka. Jedine tak sa môže stať silnejším. Nevedno, či toto leto budú teplejšie dni, zato je však tak horúco, ako to snáď len ide. A je tak skoro ráno, že slnečné lúče sotva preliezajú hory v diaľke.
„Budem trénovať, stanem sa veľmi silná a potom... Potom zachránim Narutovi život. A on potom...on potom príde za mnou, povie mi Hinata, ďakujem, zachránila si mi život, si úžasná, nezájdeme si niekam? Ach, ja som naozaj hlúpa. Taká sprostá rozprávka, to sa samozrejme nikdy nestane. Ale aj tak chcem...“ Takýto vnútorný súboj sa odohral v hlave Hinaty a nemohla si pomôcť, hoci sa musela tvrdo koncentrovať na tréning.
Hiashi sa totiž k Hinate rozhodne neplánoval chovať umiernene, len preto, že je to jeho dcéra. Bol na Hinatu tvrdý, akoby ju chcel zabiť, no Hinata napriek tomuto nebezpečenstvu stále myslela na Naruta. Až sa to stalo. Prišla chvíľka, keď Hinata vôbec nedávala pozor. Hyuuga Hiashi využil chvíľku a uštedril Hinate veľmi škaredú ranu. Hinata sa nedokázala postaviť na nohy. Hiashi nad ňou stál. V očiach mal namyslený pohľad a povýšeneckým tónom prehovoril k Hinate.
„Ak chceš byť silná, nesmieš sa nechať ovplyvniť v boji ničím. Inak si slabá. Zdá sa, že nemáš reálnu šancu čo i len dýchať, nie to ešte zachraňovať iných, ako sa to odohráva v tvojom mozočku.“ Potom sa otočil, pohŕdavo odfrnkol a povedal Hinate ešte poslednú vetu: „ Idem po medických ninjov“. Viac ho nebolo. Hinata ležala v kaluži krvi, ktorá jej vytekala cez ústa z pľúc. Prežívala nesmierne muky v kŕčoch bolesti. Aj tak však musela myslieť len na Naruta. Tentokrát už ale inak.
„Otec má pravdu. Takto nikdy nedosiahnem možnosť byť čo i len trochu bližšie k Narutovi. Viem, že už nie som to malé dieťa, ale stále nie som silná. Neviem, sa stať silnou.“
Hinata by možno v myšlienkach aj pokračovala, ale to by nesmela upadnúť do bezvedomia.
- - -
„Čo ste to povedali?! Moja dcéra? Ale, ale, ale to nie je možné. Ešte pred chvíľou tam stála a bojovala. Nie je žiadna šanca? T-t-to.. to nie je pravda! Neverím!” Aj oči cteného pána Hiashiho sa vedia zaliať slzami, všetci naokolo si však uvedomovali, že radšej by tie slzy videli v úplne inej situácii.
Hiashi sa okamžite rozbehol do izby, kde ležala jeho dcéra. Ešte spala. Prisadol si k nej a hladil ju, až mu znovu vyhŕkli slzy, pretože mu prišlo ľúto, že toto mal robiť už mnoho rokov predtým. Cítil, že ako otec pochybil. A ako človek takisto. Bol to nepredstaviteľný smútok v Hiashiho srdci. Niečo, čo nezažil od smrti svojho brata. Nedalo mu to, musel prehovoriť nahlas do prázdnej miestnosti. „Bol som totálny hlupák, úplne neschopný človek, bezcenné smetie. Ako som sa takto mohol správať k tomu jedinému čo mám? Už v živote... Ale... na to je už neskoro.“ Prúdy sĺz mu neprestávali stekať z líc.
„Otec?“, ozvala sa zobúdzajúca sa Hinata, „prečo tak plačeš? Je to na teba veľmi nezvyčajný pohľad.“ Nesmelo dodala.
„T-to nič.“, zasmrkal Hiashi a zotrel si z očí slzy. „Mám ťa rád, prepáč mi to Hinata, bol som neschopný otec, ja to viem.“
„A-ale to nie je pravda. Ja som bola hlúpa. Nikdy som ťa nepočúvala. Ani dnes. Kvôli tomu umieram, nie je to tvoja chyba.“
„Umieraš? O čom to vravíš, vyliečia ťa.“
„Pozri otec. Počula som jednak tvoj rozhovor s lekármi. Nespala som. A navyše prešla som základmi medických techník. Viem, že nemám šancu. Ja to chápem. Neobviňuj seba. Chcel si mi pomôcť a aj si mi pomohol. Vyhovel si mojej požiadavke, aby si ma trénoval. Spravil si pre mňa naozaj viac než dosť.“ „Viem, že sa snažíš, aby som nemal starosti, ale-“
„Tak ich teda aj nemaj!“ rázne skočila otcovi do reči Hinata. Na to sa okamžite v jej očiach objavil strach. „Prepáč, nemala som takto...“
„Nie, ty sa mi už nikdy nemusíš ospravedlňovať. A ja prisahám, ja sa nevzdám. Bez boja si ťa nepustím. Nájdem spôsob!“ Hinata však náhle pocítila únavu. Posledné, nad čím rozmýšľala bolo: Ďakujem oci.